Kalifornskí PATHOLOGY sa dali dokopy toť nedávno, v roku 2006, a za ten čas stihli naflákať päť dlhohrajúcich, alebo skôr „dlhohrajúcich“ (lebo 20:10, čo je prípad debutu, býval aj v brutálnom death metale štandard skôr pre EP) albumov. Úprimne povedané, pri takejto kadencii by sa dalo obávať všeličoho, ale chronologicky vzaté, PATHOLOGY sa počas tohto šprintu zlepšovali.

Spomenutý debut „Surgically Hacked“ si matne pamätám ako veľmi generický kus brutálneho amerického death metalu v štýle „takýchto kapiel vznikne dvadsať každú hodinu“. Tým pádom ma druhý album „Incisions Of Perverse Debauchery“ myslím celkom obišiel, a to na ňom spieval Levi Fuselier (za čias kapely SABBATIC FEAST známy ako Lord Scab), ktorý veľmi solídne nagrcal „Parellels Of Infinite Torture“ od DISGORGE.

Potom sa začali diať veci, pretože post za mikrofónom zaujal titan ezofágu a modla mnohých Matti Way, ctený kvôli výkonom na „Cranial Impalement“ a „She Lay Gutted“ jedného z pilierov kalifornskej BDM scény, celosvetovo uznávaných DISGORGE (zase). Takže nie celkom náhodou znie „Age Of Onset“ ako blízky príbuzný „násilného zvracania“ so zvukom, ktorý by v tomto štýle fakt mohol byť robustnejší a z ktorého trčia Mattiho vokálne neľudskosti a viaceré celkom vydarené melódie znejú v tom bzukote dosť nedonosene. Je ale pravda, že celý album bol nahraný v trojici vokalista, bubeník a gitarista (+ všetko ostatné čo má struny a treba to, aby bol metal).

Napriek tomu sa veci diať neprestali, skôr naopak, a také, že to nevymyslíš, to sa musí stať. Jeden môj kamarát, ktorého zažratosť do brutálneho death metalu siaha až po bulvárne úrovne, mi prezradil, že voľakto z PATHOLOGY zbalil, či bol zbalený nejakou milionárkou alebo miliardárkou (nie celkom uveriteľné, ale stať sa môže) a odvtedy sú prachy na merchandise, na to, aby sa dalo prilepiť na šnúry k väčším kapelám, a v neposlednom rade na poriadne štúdio. Neviem presne, ako dlho táto romantická zápletka trvá, ale myslím, že už zvuk v poradí štvrtého albumu „Legacy Of The Ancients“ by mohol byť jej plodom. Oproti minulosti zverský, hlboký a zdrvujúci, hutný extrém, kde ešte aj gitarové pískačky majú znenie XXL. Hudba je rýchly, prepracovaný klepačkový death metal so zdravým podielom slammingu, kolekciou Wayových neľudských hĺbkových growlov, ktoré by ich pôvodca mal vyučovať, a so slušnými melódiami a harmonickými figúrami (áno, dá sa to aj v BDM a rozhodne to nie je teplé, napríklad taká „Afterlife“ je skvelá).

Celkom slušnú úroveň tu nabrala aj textová stránka, gore, choroby a smrť, ktoré dominovali v minulosti, ustúpili povedzme konšpiračným témam, od únosov emzákmi a tajných paktov s nimi až po to, ako po celom svete za nitky ťahajú slobodomurári a ilumináti. (Tyvole doteraz som si myslel, že na toto je najviac odborníkov v internetovo aktívnej populácii česko-slovenského teritória, tu máme na meter štvorcový maximum ksichtov, ktorí vedia viac než „ovce“.) Z PATHOLOGY sa tu stala skupina, ktorú v rámci žánru treba brať radšej vážne, ale Matti Way nejako nepredĺžil členstvo (však on teda nie je typ, ktorému by vyhovovalo byť stále len v jednej skupine, po novom mu je primalá aj rodná hruda, kto neverí, nech si zoženie aktuálne promo ruských ABOMINABLE PUTRIDITY).

Píšu sa posledné dni roku 2011, roku, v ktorom bol vydaný piaty album patológov, „Awaken To The Suffering“, v poradí druhý, ktorý vyšiel – a to ste nečakali, lebo ani ja nie – u voľakedy ostro hardcoreových Victory Records. (Fakt nepredpokladám, že by na tejto úrovni fungovali dve vydavateľstvá s rovnakým názvom.) PATHOLOGY sa na ňom predvádzajú v päťčlennej zostave s novým vokalistom Jonathanom Huberom. Na albume je dvanásť skladieb, dve z nich sú inštrumentálky („Prolonging The Suffering“, „Revocation Of Earth“) a celé veselie prebehne za tridsaťjeden minút a pár drobných. Brutálny a divoký zvuk predchádzajúceho albumu bol tak zľahka „učesaný“, teraz je to taký kvalitný ostro-hutný stred, asi aby ho znieslo aj ucho „bežného“ poslucháča death metalu, nie len zhovadilého extrémistu. Pravdu povediac, takto vyrovnane a nabrúsene to hrá veľmi dobre, vyniká energia a poriadny tlak.

Pokiaľ ste vyznávačmi slammingu v tej nie celkom primitívnej podobe, album vás vcucne už v úvode a potom sa hudba poriadne rozklepe. Náklepy, slammy a stredné a pomalšie pasáže sú jadrom hudby PATHOLOGY, ktorí ich vedia spájať do zdrvujúcich, hrozivých a zároveň chytľavých kompozícií, v ktorých sa za 1:47 až 3:40 stihne odohrať všetko, čo vie urobiť dobrú BDM skladbu. Gitary sa nezastavia ani pred sólovaním a vyhrávkami, vďaka čomu Kalifornčania na viacerých miestach príjemne pripomínajú aj veľmajstrov z BROKEN HOPE, a dokážu vystrihnúť aj taký skvele zlovestný a melodický gitarový riff, ako je ten v „Hostility Towards Conformity“.

Celkovo sa dá album vystihnúť ako prepracovaný, ale priamočiary hustý brutálny death metal, u ktorého je technika prostriedok, nie cieľ, a neponúka nejakú jednodimenzionálnu brutalitu (na ktorú treba byť BRODEQUIN, aby to vyzeralo tak, ako treba), ale extrémny materiál, v ktorom sa ucho poslucháča má čoho chytiť, a ktorý dokáže zaujať. Akurát že v dobe, kedy sa aj na okrajoch okrajových žánrov kapely rátajú na stovky, hudbu počúvame jedným uchom dnu a druhým von, najneskôr pri tretej skladbe už v degenerujúcej dobe sťahovania nevieme, čo sme si to vlastne pustili, si j táto nahrávka vyžaduje čas, aby verdikt neznel „dobré, ale...“, ale „fakt dobré!“

Nový vokalista pochopiteľne nie je klonom Mattiho Waya, ide po vlastnej osi, v hlbokých výlevkových growloch, niekedy ťahavých, inokedy slová páli guľometným spôsobom nebohého Joea Ptaceka. Na nejakú veľkú variabilitu sa tu nehrá, mne osobne ani nechýba. Od kapely s názvom PATHOLOGY by ste asi nečakali texty, aké sú na tomto albume. Žiadne gore sa nekoná už dlhší čas, a aktuálne je celý obsah v zásade „zo života“, hlavnou témou je človek ako súčasť masy, ktorá je pohodlná rozmýšľať a nechá sa radšej riadiť politikmi, náboženstvami, manipulovať médiami a po duchovnej stránke veselo degeneruje, ako keby všetko nakoniec malo dobre dopadnúť.

Druhou hlavnou témou je ľudská pasivita, ľahostajnosť a to, k čomu môže viesť. A treťou je to, ako sa človek so svojou arogantnou hrou na „pána tvorstva“ a drancovaním/ničením prírodných zdrojov stal smrteľnou chorobou tejto planéty a ako si tým chystá vlastný koniec. Z tohto pohľadu je „Emesis“, znovu nahratá vec z tretieho albumu, odľahčenou spomienkou na časy, kedy bol život ešte sranda a texty sa zaoberali popisom fyziologických funkcií a podobnými témami. A to bol rok 2009, dá sa povedať, že PATHOLOGY za tie dva roky riadne zvážneli a dospeli.